Zázraky štedrovečernej noci - Zázraky štedrovečernej noci

Severus sa mračil na otca.
„A vôbec, nechápem, prečo musím mať na sebe toto,“ potriasol hlavou a biely brmbolec na santaclausovskej čiapke mu zúrivo poskakoval na všetky strany.
„Pretože, ak si si nevšimol, to nosia všetci! Prestaň už láskavo všetko kritizovať a správaj sa primerane svojmu postaveniu.“ Napriek tomu, že jeho otec rozprával potichu, v jeho hlase zaznela hrozba.
Obaja stáli v rohu veľkej miestnosti. Bolo to na vianočnom večierku, ktorý sa už tradične konal v letnom sídle Malfoyovcov. Hala bola preplnená stovkami ľudí z významných rodín a dôležitých odborov Ministerstva mágie. Väčšina z nich držala pohár s najlepším škriatkovským vínom a bola ponorená do bezcieľneho rozhovoru.
Jednoducho povedané, zišla sa tu miestna smotánka. Keby Severusa neprinútili, nikdy by sem nevkročil. Hnusila sa mu už len predstava, že aj on patrí medzi túto arogantnú spoločnosť, nemusel to ešte dokazovať svojou účasťou na hlúpom vianočnom večierku. Vedel si predstaviť tucet rôznych činností, ktoré by dokázal na Štedrý večer robiť, ale toto medzi ne rozhodne nepatrilo.
„Vianoce sú len obyčajný hlúpy muklovský sviatok, nevidím dôvod, prečo by sme ich mali oslavovať aj my,“ precedil Severus pomedzi zuby.
„Veľmi dobre vieš, že Santa Claus bol slávny čarodejník, ktorý dostal Merlinov rád prvého stupňa za vynájdenie prvého lietajúceho dopravného prostriedku s úložným priestorom!“
„Ó áno, ale nikde sa nespomína, že si ani nedal tú námahu začarovať sane levitačným kúzlom, radšej k nim priviazal záprah nespoľahlivých lietajúcich sobov. A nikde som nenašiel ani zmienku o jeho záhadne odpustenej pokute za experimentálny chov a kríženie testralov so sobmi. Pravdepodobne nosil dary „všetkým dobrým ľuďom“ len aby tým zamaskoval podplácanie súdnej poroty. To však nikomu neprekáža, naďalej oslavujú jeho aj tento stupidný deň.“
„Okamžite prestaň s tými rečami, radšej dúfaj, že sa večierok pretiahne. Myslím, že k tomu biču už pripevnili aj ostne.“ Poslednú vetu poznamenal akoby len náhodou, Severus ju však pochopil až príliš dobre. Vrhol na otca posledný nevraživý pohľad a odkráčal.
- - -
Polhodinu pred polnocou sa mu konečne podarilo vymaniť zo zovretia priopilého Luciusa. Už mu bolo zle z pachu alkoholu zmiešaného s vôňou drahých parfumov a kolínskych. Prešiel pomedzi hostí a nenápadne sa vytratil z haly. K Malfoyovcom chodil často, takže sa tu vyznal pomerne dobre. Mal namierené na miesto, na ktoré raz náhodou natrafil a odvtedy sa tam chodil skrývať, keď už to tu bolo na nevydržanie. Bol si istý, že ani Malfoyovci o ňom nevedia.
Otvoril malé drevené dvierka, ktoré takmer splývali so stenou a vošiel. Chladný nočný vzduch mu udrel do tváre. Ocitol sa na menšej terase lemovanej zasneženým zábradlím. Severus si strhol z hlavy santaclausovskú čiapku a chcel sa hodiť na schátranú lavičku. Problém bol v tom, že niekto na nej sedel. Zarazil sa. Osoba bola skrytá v tieni, takže nemohol určiť o koho ide. Zdalo sa, že si jeho príchod nevšimla.
„Ehm,“ Severus dal najavo svoju prítomnosť. Tmavá silueta sa vyľakane strhla a trochu sa tým presunula na svetlo. Teraz videl, že je to dievča. Dlhé tmavé vlasy jej spadali až po pás, jemné rysy tváre a orieškovohnedé oči sa v žiare mesiaca ligotali. Mohla byť tak v Severusovom veku, teda 14, 15 rokov. Pri pohľade na ňu ho napadlo, že je veľmi pekná. Vzápätí túto myšlienku zahnal.
„Ehm, prepáč, netušil som, že o tomto mieste ešte niekto vie,“ zamrmlal, „nebudem ťa rušiť.“ Obrátil sa k odchodu, no dievča sa ozvalo.
„To je v poriadku, môžeš zostať, tiež som myslela, že iba ja poznám túto terasu.“
Severus si s určitou nevôľou prisadol.
„Ja som Elain Blacková,“ predstavila sa neznáma. V chlapcovi to vyvolalo záujem.
„Na tieto „párty“ zvú len významných členov vašej rodiny, ale o tebe som nikdy nepočul.“
„Ani sa ti nedivím, pochádzam z Írska, takže sem do Anglicka prídem len niekedy. Matka je majiteľka veľkých podnikov. Musí sa starať o ich chod, nemá čas na iné veci. Teraz si však vzal na starosť podniky otec a tak sme tu. Pôvodne som nechcela prísť, ale matka trvala na tom, že ma vezme so sebou,“ zatvárila sa kyslo. „Vieš, nemám príliš v láske tunajšiu smotánku. Sú to obyčajní namyslení snobi! Ale ešte stále si mi nepovedal, ako sa voláš ty.“
Náhla zmena témy Severusa nepotešila. Nemal chuť jej prezradiť svoje meno, ale vedel, že keď sa mu predstavila ona, mal by sa aj on jej.
„Ja som Severus... Severus Snape.“ Rysy na Elaininej tvári ihneď stuhli.
„Ó, takže ty si ten úžasne vychovaný, zdvorilý a inteligentný synáčik Tobiasa Snapea. Predpokladám, že na mňa budeš žalovať oteckovi.“
Severusove oči potemneli. Presne toto očakával, všetci ho vždy súdili podľa mena. Nemal sa však chuť hádať a preto jej odvetil s chladným pokojom v hlase.
„Nie, vlastne mám na celú túto spoločnosť rovnaký názor ako ty. A radšej ako by som išiel niečo žalovať svojmu drahému otcovi, hodil by som sa medzi stádo rozzúrených gryfov. Ver mi, že by si to nechcela skúsiť.“ Pozrel na ňu ľadovým pohľadom, ktorý bol preňho tak typický. Elain očividne zrozpačitela.
„Och, prepáč, ... myslela som...“ „Myslela si, že budem rovnaký ako oni.“ „To nič,“ povedal rýchlo, keď sa išla ospravedlniť, „zachoval by som sa rovnako.“
Na chvíľu zavládlo ticho. Severusovi sa zdalo nepríjemné, a tak ho prelomil.
„V skutočnosti sa na toto miesto chodím skrývať, keď už mám toho všetkého po krk, ako teraz.“
„Áno, aj ja som tu z rovnakého dôvodu. Všetci ma stále obletujú a rozprávajú sa o mne akoby som bola nejaký drahý šperk, ktorý môžu obdivovať. Hrozne mi to lezie na nervy.“ Usmiala sa. Niečo v tom úsmeve spôsobilo, že sa Severusovi rozbúchalo srdce dvojnásobnou rýchlosťou.
„Okrem toho,“ pokračovala Elain, „je tu naozaj krásne, hlavne teraz v zime.“ Pozrela sa ponad zábradlie na krajinu pred sebou. Severus jej pohľad sledoval.
Bola to pravda. Les v diaľke vyzeral ako pokrytý bielym páperím. Tisíce malých vločiek sa vznášalo so čerstvého snehu, ktorý sa vďaka mesačným lúčom trblietal. Celú túto nádheru dopĺňala tmavomodrá obloha, plná žiarivých hviezd.
Obaja na túto nádheru omámene hľadeli. Severusa vôbec nenapadlo, že sa správa sentimentálne a úplne nevhodne voči svojmu postaveniu. Zasnene pozrel na Elain. S drobnými bielymi vločkami vo vlasoch vyzerala nádherne. Severus pocítil nevysvetliteľnú, neodolateľnú túžbu dotknúť sa jej.
Prisunul sa bližšie a chytil ju za skrehnutú ruku. Pomaly sa naňho otočila. Výraz na jej tvári bol nečitateľný. Skoro nepatrne sa k nej naklonil. Ich pery sa letmo dotkli. Neodtiahla sa. To ho trochu povzbudilo. Pobozkal ju, tentokrát intenzívnejšie. Bozky mu s rovnakou intenzitou oplácala.
Nevedel ako dlho to trvalo, možno roky, možno iba sekundu. Jediné, čo s istotou vedel bolo vedomie, že už nikdy nič krásnejšie nezažije. Mal pocit, že sú stredom vesmíru, obklopení nekonečnom hviezd. Nič iné neexistovalo. Čas sa zastavil. Naplno si vychutnával tento okamžik až do úplného konca.
Ich pery sa od seba odtrhli. Dívali sa na seba, ako keby sa videli po prvý raz. Po nekonečne dlhej chvíli Elain vstala. Váhavými krokmi prešla k dverám. Venovala Severusovi posledný pohľad, ktorého význam pochopil iba on a odišla. Severus by prisahal, že keď zatvárala dvere, dotkla sa omráčene svojich úst.
Vedel, že ju už nikdy neuvidí, Z nejakého dôvodu mu to nevadilo. Poslednýkrát sa pozrel na zimnú panorámu krajiny a tiež opustil terasu.
- - -
Dlho po jeho odchode ešte mesiac osvetľoval miesto, kde si dvaja mladí ľudia dali na Štedrý večer svoj prvý bozk. Hodiny začali odbíjať polnoc.